Richard MEDAL - TRENČÍN, KDE SA DOBRE ŽIJE

Bývalá železnička láka turistov aj bajkerov

[27.08.2018; Trenčianske noviny; Redakcia]

V období pred 1. svetovou vojnou vybudovali medzi Trenčínom a obcou Selec takmer 40 kilometrov dlhú úzkorozchodnú lesnú železničku.

Majitelia ju využívali na zvážanie vyťaženého dreva z lesov Považského Inovca, ročná produkcia dosahovala asi 30-tisíc metrov kubických dreva. Svojmu účelu naplno slúžila 14 rokov, dnes jej trasu kopíruje lesná cesta, ktorú využívajú turisti, cykloturisti a v zime aj bežkári. O jej zachovanie vrátane mostných konštrukcií sa snažia dobrovoľníci, mesto a obce.

V júli pracovníci trenčianskeho Mestského hospodárstva a správy lesov v spolupráci s obcou Mníchova Lehota vybudovali drevenú lávku na pilieroch bývalého mosta v lokalite „Kopecké močiare.“ Ďalšie dva mosty na obnovu stále čakajú.

Vybudovali ju za dva roky

Lesy, lúky, pasienky a ornú pôdu pod železničkou vlastnili do roku 1835 Ilešháziovci. Neskôr putovala do rúk finančníkov, ktorí založili spoločnosť s cieľom lesy vyťažiť, postaviť preto dali úzkorozchodnú železničku. Jej výstavba sa začala v roku 1912, dokončili ju o dva roky neskôr. Trasa sa začínala nad obcou Selec, pokračovala ponad Trenčianske Stankovce, Trenčiansku Turnú, Mníchovu Lehotu, Soblahov, Trenčín a končila píly v Kubre.

Ťažba dreva sa začala v roku 1914, po vypuknutí 1. svetovej vojny. „Na parnej píle, ktorú vybudovali začiatkom roka 1912, spracúvali obrovské množstvo dreva na rôzne výrobky a rezivo, ktoré putovalo do celej Európy. Každý rok sa vyťažilo odhadom 30-tisíc metrov kubických dreva, spoločnosť získala na ťažbu lesov povolenku na 12 rokov,“ povedal mestský horár strediska Soblahov Ľuboš Balušík.

Už v tom čase sa výbor Trenčianskej župy zaoberal dlhoročným povolením na ťažbu a jej vplyvom na ekológiu. Skupina bohatých budapeštianskych podnikateľov však v ťažbe bez problémov pokračovala, denne z trenčianskej vlakovej stanice odchádzalo až 40 vagónov reziv areáli vtedajšej va a výrobkov z neho. Ťažba dreva zamestnávala stovky ľudí. „Na píle ich pracovalo asi 120 a v ťažbe 500 až 600,“ povedal Balušík s tým, že kone pomáhali na niektorých častiach železničky s vyťahovaním vagónov.

Peniaze ušetrila gravitácia

Trať podľa neho postavili rafinovane, plne naložené vagóny zliezli z kopcov samy, a to vďaka vyrátanému sklonu trate. Peniaze tak majiteľom šetrila aj gravitácia. Na trati premávali štyri a neskôr päť parných lokomotív, železnica svojmu účelu slúžila do roku 1928. „V dôsledku hospodárskej krízy upadala firma aj lesný priemysel, navyše trať prerušila výstavba vojenských skladov v Zábraní, kadiaľ železnica viedla.

Stratila svoj význam a drevo sa predávalo priamo z lesa, alebo sa prekladalo v Mníchovej Lehote do vagónov štátnej železnice. Od 1928 fungovala v utlmenom režime, poslednú jazdu absolvovala 9. mája 1931,“ povedal Ľuboš Balušík.

Na veľkej časti trasy železnice v minulosti vybudovali lesné cesty, asi 90 percent trasy je dnes zjazdných. Povrch tvorí asfalt, štrk i hlina, niektoré z pôvodných mostov sú v dezolátnom stave, iné opravili. V 90. rokoch zrekonštruovali most na Dolinách, pred niekoľkými rokmi opravili most na hranici katastrov Hámre a Trenčianska Turná. Obnovu potrebuje aj most Dlháň v katastri obce Mníchova Lehota.

Bočné trate presúvali

O takmer zabudnutú železničku sa zaujíma aj Juraj Červeňan. Ako vášnivý bajker rád jazdí po okolí, trať vedúcu miestami pred 90 rokmi prosperujúcej úzkorozchodnej železničky odporúča milovníkom prírody a bicyklovania. „Časť železničky je aj cyklotrasa, ale z celej dĺžky je to len jeden malý kúsok. Na trati je 16 mostov, z ktorých nie všetky sú zachované, niektoré sú ale kvôli neskoršiemu prejazdu nákladných áut zosilnené a zväčšené,“ ozrejmil s tým, že trať v čase ťažby bola nielen dlhá, ale vďaka bočným tratiam aj pomerne široká.

„Bočné trate dobudovávali k hlavnej trati a keď nejaké menšie údolie vyťažili, koľajnice presťahovali na iné ťažobné miesto,“ doplnil Juraj Červeňan.